História:

Dnešný svätobernardský pes, bežne nazývaný ako bernardín, vznikol v druhej polovici 19. storočia zušľachtením psov, ktoré stáročia chovali mnísi v kláštore Svätého Bernarda v jednom z priesmykov švačiarskych Álp v blízkosti hraníc s Talianskom. Kláštor založil pravdepodobne v roku 962 mních Bernard de Manthone, a to hlavne ako útočisko pre pocestných prekonávajúcich Alpy. Bernard bol po smrti vyhlásený za svätého. Priesmyk ležiaci vo výške 2 477 m.n.m. sa v čase Rímskej ríše nazýval „Summus Poeninus“ a viedla ním cesta, ktorú vybudovali rímske légie cisára Claudia. S Rimanmi sa sem dostali aj psy – predkovia dnešných salašníckych plemnien. Po rozpade rímskeho impéria sa cesta zachovala a hojne využívala. Zahynulo tu mnoho ľudí, takže pred založením kláštora sa priesmyk volal „Mont foux“ (miesto veľkého utrpenia).

Aj keď sa o bernardínovi často píše ako o psovi, ktorého stáročia využívali na hľadanie pútnikov v snehovej metelici, či dokonca pod lavínami, prvé záznamy o prítomnosti psov v kláštore sú až z druhej polovice 17. storočia. Uvádza sa tam, že mnísi chovali tieto psy v prvom rade na ochranu majetku, takže ako strážne psy. Prvé zmienky o použití bernardína ako záchranárskeho psa sú až z 18. storočia. Do tých čias sa okrem stráženia používali aj na ťahanie nákladov a údajne aj na vyšľapávanie cestičiek v snehu. Predpokladá sa, že mnísi priviedli psy s okolitých údolí.

Značná izolovanosť kláštora spôsobila, že mnísi v krátkom čase vyšľachtili pomerne charakteristický typ psa nazývaného „Molossus Monti St. Bernardi“ alebo aj „Canis St. Bernardus“. V prvej polovici 18. sotročia sa začal používať výraz „Barryhund“, čo vo vtedajšom nárečí znamenalo „lavínový pes“, z čoho vyplýva, že bernardínov používali už aj na lavínové práce. Nepomáhali len pri lavínach, ale s mníchmi hliadkovali aj počas snehových búrok, ale najmä tesne po nich, ako aj za hmly či vo večerných hodinách. V hliadke boli spravidla 2 psy. Ak bernardíny našli zraneného človeka, ktorého mnísi nedokázali dopraviť do bezpečia, jedného psa nechali pri obeti na stráži a s druhým sa vrátili na pomoc do kláštora. Spoliehali sa na skvelý čuch a na neobyčajne dobre vyvinutí orientačný zmysel bernardína.

O výkonoch niektorých psov sa rozprávali legendy. Na prelome storočí bol slávny pes Turk, ktorý údajne zachránil 35 životov. Najpopulárnejší bol Barry, ktorý v rokoch 1800 – 1812 zachránil až 40 ľudí a jeho vypreparované telo je dodnes vystavené v bernskom múzeu. V roku 1812 sa priesmykom prehnala neobvykle silná búrka, ktorá poškodila kláštor. Zahynulo niekoľko ľudí a veľa psov. Po obnove kláštora mnísi nakúpili s okolitých oblastí ďalších psov, nedosiahli už ale predošlej kvality chovu. V polovici 19. storočia sa tieto psy rozšírili do Nemecka a na Britské ostrovy. Anglický chovatelia využili svoje skúsenosti so šľachtením a z pôvodného bernardína zakrátko vytvorili pekné, moderné a ušľachtilé plemeno. Spočiatku sa snažili plemeno zväčšiť a upevniť jeho telesnú stavbu, preto sa predpokladá, že psy sa krížili s mastifmi, novofundlagskými psami, landsermi, podľa niektorých aj s pyrenejským horským psom a tak dosiahli dlhú srsť. Už v roku 1865 bernardína uznali ako samostatné plemeno v Británii. V roku 1888 vznikol v USA dodnes exitujúci „Saint Bernard Club of America“. O obľube bernardína svedčí aj to, že na výstavu v Mníchove v roku 1890bolo prihlásených okolo 700 psov.

Charakteristika:

Bernardín je silný, primerane vysoký pes, vo všetkých partiách vyvážený. Môže byť buď krátkosrstý, s tvrdou, priliehavou a veľmi hustou srsťou, alebo dlhosrstý, ktorý má stredne hustú hladkú, alebo len mierne zvlnenú srsť. Mnísi tieto psy chovali pôvodne ako strážcov, a aj dnes je bernardín ostražitý strážca. Nepobehuje však po dvore a neoveruje si každý šuchot, ale leží na svojom stanovišti. Niekedy predstiera že drieme, ale v skutočnosti striehne. Zasiahne len keď je to nutné, vtedy sa mení na pružného rýchleho nekompromisného psa.

Povaha:

Dnešný bernardín sa od pôvodných psov z kláštora neodlišuje len stavbou tela, ale aj civilizovanejšou povahou, aj keď niektoré vlastnosti ostali. Najmä odolnosť voči nepriaznivým poveternostným podmienkam , veľmi dobrý orientačný zmysel, skvelý čuch a podľa niektorých schopnosť vycítiť zmenu počasia.

Väčšina bernardínov cez deň nešteká, pánových známych buď ignoruje, alebo sa k nim správa priateľsky. V noci sú ale ostražité a ku každému neznámemu sa správajú s nedôverou a štekajú. 

K členom rodiny sa správajú veľmi pozorne, priateľsky a oddane, k deťom dobromyseľne a až dojemne ohľaduplne. Je to veľmi inteligentný a učenlivý pes, ktorý sa vychováva jednoducho. Má veľmi dobrácku povahu a predpokladá, že aj jeho pán sa tak bude správať, preto neznáša hrubé zaobchádzanie. Horúce dni prečká radšej v tieni.