História:

Slovenský čuvačje typyckým predstaviteľom európskych bielych pastierskych psov. Od nepamäti sa choval na slovenských salašoch, kde chránil stádo proti vlkom a medveďom. Biele sfarbenie bolo veľkou výhodou, nakoľko predátori útočili hlavne v noci a pastier vedel psa ľahko odlíšiť. O chove slovenskéhi čuvača neexistujú žiadne písomné záznamy, nakoľko bačovia to nepovažovali za potrebné.
Zakladateľ moderného chovu čuvačov prof. Hruza vyslovil názor, že predkovia čuvača sa sem dostali zo severských území už v 3. až 4. storočí. Odvtedy sa tieto psy ešte menili, prvá písomná zmienka o čuvačoch pochádza zo 17. storočia. Predpokladá sa ale, že sa plemeo ustálilo už v 14. storočí, keď u nás vrcholilo obdobie valašskej kolonizácie a na našom území sa zaviedlo vyspelé ovčiarstvo. Domáci chov oviec mal ale už pre tým na našom území vysokú úroveň, hlaven na Liptove. Názov čuvač vznikol zo slova „čuvať“ vo význame dávať pozor, byť v strehu. Ešte donedávna valasi používali výraz „Choď čuvať!“, čím posielali psa na okraj stáda strážiť.
Čuvače sa chovali v hornatých oblastiach Slovenska. Po týchto výkonných  a ušľachtilích psoch bo veľký dopyt, preto sa v polovici 20. storočia veľa čuvačov vyviezlo do Poľska a Nemecka. Ceny za kvalitného čuvača boli naozaj veľmi lukratívne, preto si ho nemohli naši jednoduchý patiery dovoliť. To si všimol prof. Antonín Hruza z vysokej školy veterinárnej v Brne a zabezpečil si nepríbuzdný pár a začal čistokrvnú plemenitbu. V roku 1933 založili v Brne „Spolek chovatelú psú tatranských ovčáckých – čuvačú“, zároveň založili plemennú knihu. Po smrti profesora Hrúzu v r. 1950 začal chov čuvačov upadať. Koncom 50. rokov bolo v plemennej knihe zaznamenaných len niekoľko vrhov. Naštastie sa chovom ovčiakov začala zaoberať „Odborná čkola ovčiarska“ v Jedlovej v Orlických horách.  Oživenie na Slovensku nastalo, keď sa do Bratislavi preložila správa  plemennej  knihy i sídlo klubu. V roku 1965 sa zástupcovia chovu rozhodli pelemeno registrovať, ale boli nútený zmeniť jeho názov z tatranského na slovenského čuvača, nakoľko polský chovatelia registrovali v tom čase  plemeno, ktorého názov z francúžtiny (jednací jazyk FCI) bol voľne preložený ako tatranský pastiersky pes. Naši chovatelia vyvrátili námietky maďarov, že ide len o lokálnu obmenu maďarského kuvasa. Takže slovenský čuvač bol v roku 1965 oficiálne uznaný ako plemeno FCI. Čuvač je pomerne rozšíreným psom a obľubu si našiel aj v zahraničí, kluby chovateľov vznikli aj v Nemecku, Fínsku a USA.

Charakteristika:

Slovenský čuvač je silné plemeno statnej postavy, silnej kostry s charakteristickým huňatým kožuchom.  Hustá srsť je tvorená 5 až 15 cm dlhou krycou srsťou a jemnou hustou podstadou. Slovenský čuvač si zachoval všetky dobré vlastnosti pôvodného spoľahlivého pastierskeho psa a niektorý chovatelia oviec dodnes používajú čistokrvné psy ako neohrozených strážcov ovčích stád.
Je to nebojácny strážca, je nedôverčivý voči cudzím ľuďom a na svoje teritórium nepustí cudzie psy. Preto sa stal aj obľúbeným strážnym psom dvorov alebo objektov. Jeho poľovný pud je potlačený, preto dobre vychádza s domácimi zvieratami.
Čuvač je v prvom rade vyšľachtený ako ochranca stáda, ale pastieri ho v minulosti využívali aj pri usmerňovaní pohybu stáda. Niektorý psy sa úspešne zúčastnili skúšok pastierskych psov. Tento inteligentný pes je pri správnom tréningu ľahko ovládateľný. Je to všestranný dobre cvičiteľný pes, čo potvrdzuje aj fakt, že niektoré čuvače úspešne zložili aj vyššie skúšky služobných psov. Je treba mať k jeho výciku trochu iný prístup ako pri ostatných služobných psov, nakoľko má v sebe zakorenenú istú samostatnosť, ktorá je pri ochrane stáda potrebná.

Povaha:

Pri ochrane majetku, pána, či rodiny je čuvač veľmi razantný, ba až nekompromisný. Na prípadného narušiteľa však neútočí bezhlavo a zákerne, ale vždy ho dopredu varuje výrazným štekotom, čo pri jeho veľkosti stačí, aby narušitela odstrašil. Voči svojej rodina sa ale správa veľmi priateľsky, hlavne k deťom je prekvapujúco jemný a prirodzene ochranársky. Tažko si zvyká na zmenu pána. Je fixovaný na svoj domov a nezvykne sa túlať.